Štefan Szabó, nar. v r 1921, hovorí o dedine takto: „Obec Lontov sa skladá hlavne z panstiev. Je tu temer takých 11 panstiev, ktoré zamestnávajú čeľadníkov. Najväčšie bolo Beöthyho panstvo, ktoré v dvadsiatych rokoch vlastnil majiteľ Nágel a Wertheimer. V ich vlastníctve bolo viac ako tisíc jutár zeme a zamestnávali 40 rodín čeľadníkov. Na jeho majetku na Vlčom vršku bývalo osem takýchto rodín, všetci bývali v osobitnej izbe, kuchyňa však bola spoločná".
Čeľadník okrem domčeka ešte dostal dva áre zeleninovej záhrady, 900 siah kukuričného poľa a každý štvrťrok dostal 150 československých korún. Chovali aj ošípané, zajace a kačice. Zmluva s čeľadníkmi sa uzatvárala na Všechsvätých.
Žilo tu mnoho želiarov, čo dokazuje aj dnešný výzor obce: dodnes vidieť malé pozemky s dvoj priestorovými domami. Želiari mali fliačik pôdy a aj malú vinicu . Nádenníčili, v lete boli najímaní na žatevné práce. Žencov prijímali v období Fašiangov a v prítomnosti gazdu uzatvárali zmluvy na niektorom panstve. Pod jedného gazdu žatvy patrilo približne dvadsať párov žencov. V prvých desaťročiach minulého storočia pracovali za desiatok, teda pár žencov dostal každý desiaty cent obilia. V zmluve bolo stanovené, že poživeň dostávali na tri týždne, pre každý pár 3 kg slaniny, 2 kg masti, 6 kg mäsa, 25 kg múky, cukor a mak. Keď sa žatva predĺžila a trvala viac ako tri týždne, ženci dostali tieto potraviny znova. Na začiatku žatvy ruku „veľaváženého" pána obviazali kyticou kvetov a pán im za to zaplatil oldomášom. Po skončení žatvy ženci išli za zemepánom s ozdobným žatevným vencom, aby ich pohostil.
Obec mala len jedného pastiera ošípaných a ten za svoje služby dostával obilie, na Vianoce a veľkonočné sviatky obuv alebo koláče a víno. V obci stavalo obydlie pastiera sviň so zeleninovou záhradkou. Hlásnik bol určený z radov želiarov a od desiatej hodiny večer do druhej hodiny ráno si plnil službu.
Zo starých ľudových zvykov sa v obci pamätajú na pastiersky sviatok mládok, na preskakovanie svätojánskych ohňov a na vynášanie Morény. Na Kvetnú nedeľu svätené bahniatka dávali pod odkvap, proti víchrici na dvore kládli krížom „pekársku lopatu a kutáč". Verilo sa, že pred víchricou je účinné zvonenie. Účinný bol hlavne zvonček, ktorý podľa tradície našli kedysi zachytený na rohu pasúceho sa býka.
Zvykom bol tu aj kar, na ktorom podávali baraní perkelt a makové koláče. Jedno miesto pri stole nechávali prázdne pre zosnulého.
V obci sa zvláštny kroj nerozšíril. V dvadsiatych-tridsiatych rokoch minulého storočia mladé ženy nosili hodvábne sukne so zásterou a blúzkou, na hlave mali upevnený čepiec. Ale keď sa im narodilo prvé dieťa, čepiec sňali a odložili.
Zo starých chotárnych názvov sú známe Lázak, Litas, Farkas-Hegy, Hársas, Vadalmás, Dutkás a Csárád.
V okolí obce bola bývalá dedina Kesztóc alebo Kestuz. V r. 1240 sa spomína v listinách.